Chuť písať môže skĺznuť do rôznych polôh: do grafomanstva, do lacného politikárčenia, alebo chabého veršotepectva – ale aj do mapovania života v poviedkach a dobra v rozprávkach. A tu sa zastavím, lebo  ja rozprávky milujem. Veď som Rozprávkarka, však? A je nedeľa.

Keby sa tak dalo zabudnúť na všetko, čo nás straší! Na covid, na politiku, na prázdne účty aj peňaženky, na dlhy, nedoplatky… Veď za chvíľu budú Vianoce. A tie by nemali patriť politike, ale rozprávkam. Dá sa však vôbec zabudnúť na to, čo sa okolo nás deje? Áno, dá! Aspoň mne – vždy, keď sa ponorím do starých rozprávok. Tak Vám ponúkam jednu zo svojich, aspoň na krátku chvíľu zabudnutia počas nedeľného dopoludnia.

Rozprávka o Rune a jej bratoch

     Bolo to v časoch, keď rozprávky neboli rozprávkami a povesti povesťami. Praotec bohov Róde sa rozhliadol po svete, aby ho rozdelil medzi svojich potomkov.  Povedal:

„Do púšte pošlem Vetroboja. Môže tam vyskúšať silu svojich vetrov a pohrávať sa s pieskami. Na sever pošlem Jarillu. Stane sa  nositeľom leta a všetko, čo je stvorené zo svetla, bude mu vzdávať česť. Nad hĺbkou všetkých priepastí zas nechám vládnuť Černoboga Podagu. V srdci mu rastie tma, preto bude lepšie, keď odíde tam, kde neublíži životu.“ 

       Zostala mu ešte najmladšia pravnučka Runa. Narodila z dažďovej kvapky, ukrytej v kvete jabloní. Bola krehká a krásna. Preto chcel Róde pre ňu iba takú  krajinu, ktorej sa nedotklo žiadne zlo. Vyslal do sveta poslov- blesky, aby prežiarili každý kút zeme. V prvý deň sa vrátil prvý posol, no rozprával len o prímorských mestách, kde lovci perlorodiek umierajú v hlbokých vodách, aby našli vzácnu perlu pre svoju vládkyňu. V ďalšie dni prileteli ďalší poslovia. Hovorili o niečom veľmi podobnom. To sa Ródemu vôbec nepáčilo. Vtom si všimol, že z diaľky k nemu letí posledný z jeho poslov a kričí:

      „Našiel som!“

Keď sa Róde zahľadel lepšie smerom, ktorým mu posol ukazoval, uvidel krajinu, kde ešte nikto nevládol: Slovensko. Možno práve preto zostala nedotknutou a krásnou. Rozhodol sa, že tam bude Runino kráľovstvo. Aby mala to najlepšie z najlepšieho, trochu ho prizdobil. Vysoké štíty hôr ozdobil náhrdelníkom z bielych ľadovcov, na oblohu vypustil žrebčeky z nebeského stáda. Potom zobral Runu za ruku a povedal jej:

     „Táto zem pod horami je mojím darom pre teba. Musíš si však dať pozor, aby vždy zostala taká, aká je teraz: nevinná v svojej kráse a čistá v svojej prostote. Ak sa jej dotkne zlo a škaredosť, krása sa zmení na chudobu a prostota na biedu.“

     „Zapamätám si tvoje slová.“ prisľúbila mu Runa.

Mala dobré srdce a myslela svoje slová vážne. Každý deň chodila na obhliadku svojej krajiny. Kadiaľ prešla, rozkvitli nové kvety, obloha bola modrejšia a vzduch voňavejší.

     Možno by to tak bolo zostalo naveky, keby na Runu nežiarlili niektorí z bohov. Dohodli sa, že jej vezmú kráľovstvo. Jarillo sadol na bieleho koňa, Vetroboj na bieleho orla, Černobog Podaga zas na vlnu s bielym hrebeňom. Vetrobojove víchry rozmetali barančeky na jasnej oblohe. Jarillov kôň strhol podkovami ľadové lavíny zo štítov hôr. Podaga zalial rozkvitnuté lúky vodami potokov a riek.

      Nešťastná Runa nadarmo bránila holými rukami svoje kráľovstvo… Keď videla, že nič nezmôže, srdce jej prasklo od žiaľu. Až vtedy sa Vetroboj a Jarillo spamätali. Černobog dokonca stiahol z oblohy tmu naspäť do svojho vrecka, aby sa cez mračná predralo zopár lúčov a posvietilo na Runinu tvár. Nemal to robiť, pretože cez škáru v oblakoch práve vtedy nazrel praotec bohov Róde a zbadal mŕtvu Runu. Zviezol sa po blesku k nespratníkom. Zahnal ich tam, kam patrili: Jarillu do krajiny spaľujúceho slnka, Vetroboja nazad do púšte a Podagu do najtmavších hĺbok mora, kde vládla tma. Márne sa však snažil prebrať Runu k životu… Napokon pochopil, že musí najprv vzkriesiť jej spustošené kráľovstvo. Vrátil ľadovce na štíty hôr, vody do brehov potokov a biele barančeky na nebo. Vo chvíli, keď rozkvitli kvety, otvorila Runa oči a ožila.  Jej vzkriesenie je však iba dočasné, pretože vždy na jeseň sa Vetroboj, Jarillo a Podaga vrátia, aby bojovali s Runou o jej kráľovstvo. Kým vládne Runin čas, je to tá najkrajšia krajina na svete. Keď sa však do nej vráti Podagova zlosť, Vetrobojova závisť a Jarillova ľahkomyseľnosť, zaplavuje ju zima, chudoba a bieda. Bude to tak až dovtedy, kým Runa celkom nezvíťazí nad ostatnými bohmi a nestane sa kráľovnou celej Zeme.

Rozpravkarka 2