PARS ARTEM

Ležím v posteli a čakám kým malý zaspí. Vždy čakám, kým zaspí. Akonáhle by som sa pohla a chcela vyjsť z izby a on by ešte nespal…začal by kričať z postieľky: „Mama tu. Mama tu“ a ukazovať smerom k posteli, na ktorej som pred chvíľou ležala. Pol desiatej. Za chvíľu príde môj muž. Možno tá chvíľa bude trvať hodinu a pol ako včera. Už zase si nemáme čo povedať. Mám chuť zmeniť svoj život. Prestať snívať. Vlasy v cope. Prebehne mnou vlna vzrušenia, keď pomyslím na nožnice v mojich rukách. Vlasy si zostrihám ako sama chcem, urobím zo seba vrabca. Už žiadna gumka. Už žiadny decentný drdol. Chcem byť strapatá, voľná, slobodná. Aj muža by som vymenila. Ale za koho? Nikoho nepoznám. To by sa poriešilo. Spoznám.

Mám chuť zmeniť svoj život. Objednala som si športové tenisky. Keď prídu, začnem cvičiť zumbu. Každý večer. Vydržím aspoň 10 minút. Musím zhodiť prebytočné kilá. Tento problém som nikdy nemala. Ale čo ak bude chcieť muž vymeniť mňa? Nech. Urobí to prvý. Uľahčí mi to.

Chcem zmeniť svoj život. Vlasy začnem nosiť rozpustené a budem cvičievať zumbu. Nebudem si všímať denný stereotyp, v ktorom žijem. Budem sa tváriť, že som len ja a všetko na vôkol sú len povinnosti, ktoré mi život priniesol. Deti, manžel… nedajú sa vymeniť zo dňa na deň. Tak budem len snívať, že raz dosnívam.

Ja a Peter

Môj vzťah s mužom je navonok pekne prepečený, vo vnútri surový. Počujem ho prichádzať z poobednej. Rýchlo sa postavím tvárou k oknu, jemu chrbtom a začnem sa vlniť. Otvorí dvere a keď ma uvidí: „No zbohom. Človek príde z práce a čo vidí? Retard.“ Dovlním sa, otočím a zacerím: „Ahoj miláčik, ja viem, že si sa ma už nevedel dočkať. Ideme na to?“ „Daj pokoj. Neotravuj,“ znie jeho bežná odpoveď. Priblížim sa k nemu a rukou mu prejdem po hrudi: „A pusu nedostanem?“ „Áno. Ale už neotravuj“ a vlepí mi rýchly letmý bozk. Odchádzam si zapáliť so slovami: „Potom sa osprchujem a dúfam, že…“ „Ale prestaň. Že ťa to baví,“ odpovie mi už zvalený v kresle s diaľkovým ovládaním a pivom v ruke.

Mám dvojakú myseľ. Pred ním hrám najtrápnejšie pózy snažiace sa zaujať jeho pozornosť. Tancujem, vlním sa, skáčem po ňom, keď leží, hladkám ho, usmievam sa, cerím… „Čistý retard,“ povie mi v lepšej nálade. V tej horšej zagáni: „Odpáľ. Neotravuj.“ Zaškerím sa, prevrátim oči a vyberiem sa preč. Za dverami nasadím vážny výraz a občas sa mi podarí zamyslieť sa, prečo sa pred ním správam ako trápka. Nikdy na nič neprídem.

Idem si zapáliť. Vonku myslím na svoju tajnú lásku, na to, aký by bol život krajší bez môjho muža Petra. Prídem dnu a opäť hrám tú hru. Nedokážem byť pred ním vážna. Keď som sama, to áno. Jeden večer sa prerieknem. Odchádzajúc po jeho obvyklom odpise sa otočím a so slzami v očiach mu poviem: „Vieš, prečo sa takto správam? To nie som ja. Ja tým len zakrývam depresiu. A veľkú… Lebo robím, čo robím, aj tak ma stále odmietaš.“ Odídem. Vonku si zapálim a poplačem. Keď sa vrátim, čaká ma s úsmevom na tvári a s natiahnutými rukami: „Ty nešťastnica. Ale veď ja ťa ľúbim. Poď sem.“ Poteším sa a ocitám v jeho náručí. Dve sekundy a Peter sa ozve: „Stačilo Jana, choď si robiť, čo si chcela.“ Odtiahnem sa a dlho rozmýšľam, čo iné okrem otravovania svojho muža by som mohla robiť.

Môj muž má viacero žien. Na začiatku ešte netušil, čo mu život nadelí, ale potom nastal čas vytriezvenia a on sa musel zmieriť. Nezmieril sa nikdy. Nepripravila som ho na to. Prvú som mu predstavila samú seba. Milú, usmievavú, bezprostrednú krásku vyžarujúcu radosť zo života. Bol spokojný. Oslnila som ho na prvý pohľad a už sa ma nechcel pustiť, ani vzdať. No po nejakom čase prišla na rad druhá. Tá už nebola taká bezprostredná, často ju zužoval sám život. Trápili ju veci, ktoré ostatní považovali za banality. K tomu sa pridružil strach o budúcnosť, nízka sebadôvera a nepokoj v duši. Ešte sa to dalo ako tak zniesť, ale keď zaklopala tretia, už to takmer nevydržal a mal chuť odísť, aj keď tá prvá ho chvíľami stále držala za ruku a s láskou v očiach prosila: „Ostaň“. S tou treťou totiž nebola žiadna reč, nemala na nič náladu, nechcelo sa jej ani len stretnúť, nieto ešte rozprávať o bežných veciach. Všetko jej pripadalo prázdne a zbytočné. V jej očiach sa často zračili slzy, pre ktoré podľa neho nebol dôvod. Keď odišla, zjavila sa opäť tá druhá, to už bolo lepšie, aj keď mu šla na nervy tým neustálim horekovaním nad tým, kde budú bývať, kam sa ich vzťah uberá a podobne. Keď prišla prvá, život bol opäť gombičkou. Všetko prebiehalo ladne ako keď práve rozkvitá lúka na jar a všade vôkol štebotajú vtáčence. Keď si na tieto svoje tri ženy ako tak zvykol, vstúpila do jeho života štvrtá. Tú nazval mrchou. Večne nespokojná, ušomraná, mrzutá samonasieračka a akoby nestačilo, vrchol egoistky zameranej len na seba samú. Táto s ním zametala. Neustále mu kládla nejaké požiadavky a on chudák, akokoľvek sa jej snažil vyhovieť, nikdy sa mu nezavďačila. Bol to kríž. Žil len z nádeje, že čoskoro sa opäť zjaví jedna z tých troch, ktoré spoznal pred ňou.

pokračovanie