PARS ARTEM

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia vychádzalo u nás fantastiky ako šafranu. Nielenže sa považovala za podradný žáner (koľký rozdiel oproti dnešku), ale všetka literatúra, respektíve umenie vo všeobecnosti v tých časoch podliehalo prísnej cenzúre. Povolené diela museli korešpondovať so všeobecne prijímanou ideológiou jedinej strany. V socialistických románoch schematické postavy prekonávali prekážky a s povinnou piesňou na perách kráčali vpred, v ústrety jasnej budúcnosti. Vedecká fantastika bola zrkadlom budovateľskách plánov moderného človeka podľa sovietskeho vzoru. Fantastických kníh, ktorým sa napriek okliešteniu od všetkých nežiaducich prvkov podarilo zachovať umeleckú úroveň a zároveň čitateľskú príťažlivosť, bolo žalostne málo a dnes sa o nich učíme na hodinách literatúry. Keby bola Božena Lenčová publikovala napríklad svoju poviedku Zvony našej osamelosti pred 40 rokmi, nielen ju, ale všetkých, ktorí by sa na zverejnení tejto poviedky podieľali, by postihli závažné tresty, bezpochyby sprevádzané zhabaním celého nákladu a zákazom ďalšej činnosti. Autorka preto svoje poviedky pre dospelých písala do zošita, ktorý mala ukrytý na príhodnom mieste. Iba dve z nich boli v minulosti publikované, na regionálnej úrovni.

Je to škoda. Božena Lenčová získala spisovateľské skúsenosti tvorbou kníh pre deti a jej poviedky pre dospelých sa vyznačujú osobitým štýlom. Doslov knihy sa podrobne venuje autorkiným zdrojom inšpirácie a dielam zahraničných autorov, ktoré jej tvorbu ovplyvnili zjavne najviac. Z jej poviedok pre dospelých ale doslova sála čosi podobné, čo by sálalo z Malého princa, keby objavil čaro hororu. Postavy, ktoré v príbehoch vystupujú, sú archetypálne. Ich mená nie sú dôležité: vystupuje tu dieťa, žena, muž, princezná či Vladár. Signifikantné sú ich pocity, postoje, vnímanie skutočnosti a motivácie, ktoré ich vedú k činom. Čitateľ si veľmi rýchlo uvedomí, že spoločným menovateľom všetkých poviedok je isté duševné nepohodlie, nepokoj. Spôsobuje ho ostrý kontrast medzi snovou rozprávkovosťou príbehu, rámcom, do ktorého je príbeh zasadený, a pointou. Planina snov nie je len názvom, je to vyjadrenie štylistického náboja, ktorý sa vinie celou knihou, pričom sny sa tu spravidla premieňajú na nočné mory.

Nedajte sa oklamať nežnou obálkou. Autorka sa s čitateľom nebabre. S vedomím, že zrejme píše iba pre seba a kvôli sebe, neberie si servítky a so skalpelom zabaleným do hodvábu sugestívnych slov a bohatosti obrazov pitve traumy a problémy až na kosť. Pritom zostáva láskavá, z každého jej dielka presvitá túžba riešení, po spravodlivosti – alebo aspoň zaslúženom treste.

Zostavovateľ knihy sa vedome či nevedome pridržiaval osvedčeného receptu: prvú (pre dobrý prvý dojem) a poslednú (pre dobrý záverečný dojem) poviedku tvoria najsilnejšie texty knihy, tie slabšie sú uprostred, pričom aj medzi nimi nájdeme záchytný bod v podobe výraznejšieho textu. Čitateľom asi najviac otrasie spomenutá poviedka Zvony našej osamelosti. Prostredníctvom zdanlivo hravého a nevinného príbehu malého dieťaťa nepokryto kritizuje totalitný systém a programové udržiavanie más v strachu a nevedomosti. S umne zamaskovaným ostrím vystupuje proti systému, v ktorom žiarivé transparenty plné vzletných optimistických fráz prikrývajú biedu a utrpenie. Nasledujúce poviedky nesú silnejšie hororové prvky, či už ide o príbeh oklamanej lásky alebo o volanie o pomoc, ktoré vychádza zo sveta pokrytého večným snehom. Poviedka s názvom Ticho asi najviac vystihuje autorkinu schopnosť vtiahnuť čitateľa podmanivými obrazmi do deja tak, že zakúsite priam zmyslový zážitok a zimomriavky po chrbte vyvolané nielen predstavou snehovej fujavice, pred ktorou sa nedá ukryť. Bolo by zaujímavé niektoré z poviedok vidieť spracované ako animovaný film alebo komiks. Záverečná poviedka Vládca sveta patrí k tým vľúdnejším v tomto výbere, i keď za poznanie tu musí hlavná postava zaplatiť veľmi vysokú cenu. Koniec tejto poviedky je zároveň aj katarziou celej zbierky.

Poslednú štvrtinu knihy tvorí doslov. V ňom zostavovateľ knihy – autorkin vnuk Goran Lenčo – vysvetľuje, ako kniha Planina snov vznikla a prečo bola vydaná až o mnoho desaťročí neskôr. Približuje pritom nielen tvorbu Boženy Lenčovej v kontexte doby a jej životných osudov, ale aj žáner fantastiky ako taký a jeho vnímanie v našej krajine v období, keď autorka svoje príbehy písala. Na konci sa venuje aj teoretickej reflexii každej z poviedok osobitne, čím zároveň naplňuje aj funkciu recenzenta.

Planina snov je útla knižka. Dobré knihy ale nemusia byť veľké. Keby bola autorka publikovala svoje poviedky v čase, keď vznikli (a tieto časy by boli ku kritickému mysleniu priznivejšie), bola by sa zaradila medzi tú hŕstku prelomových autorov fantastiky, ktorými sa Slovensko mohlo v uplynulom storočí popýšiť. Príbehy Boženy Lenčovej sú ale natoľko nadčasové, že určite oslovia aj dnešného čitateľa, chtiac nechtiac ukotveného v neustálom prežívaní prízemnej prítomnosti. „Táto planéta raz vyhynie na nedostatok snov,“ hovorí autorka v jednej zo svojich poviedok. Buďme v strehu. Otupelosť voči neprávosti a nešťastiam iných a lipnutie na vlastných pozemských statkoch totiž zabíjajú sny. A bez snov niet budúcnosti.

Alexandra Pavelková

„uverejnené so súhlasom autorky, napísané pre  Fandom.sk“

https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-bozena-lencova-planina-snov