Najprv si trochu zaspomínam. Moje prvé blogovanie začalo v bájnych časoch na blog.sk, kedy ešte blog.pravda.sk neexistoval. Bola tam milá a priateľská partia, na ktorú dodnes s láskou spomínam. Mali sme spoločný blog s názvom blogzin. Tam sa uverejňovali poviedky na pokračovanie. K niečomu takému pristupujeme aj tu. Prvá poviedka na pokračovanie, ktorú prinášame, je z pera víťazky literárnej súťaže Petržlaské súzvuky, Martinky Krnáčovej.
Fragmenty všedných dní
Čakám na list od mužovho kamaráta. Píše mi z basy. Píše nám obom, ale čítam ho len ja, keďže môjho muža to nezaujíma a radšej si s ním raz za týždeň zavolá. Je možné, aby som ja vydržala nepoznať obsah listu, ktorý by môjmu mužovi písala nejaká ženská? Nie, to určite nie. Travolta, tak prezývajú jeho kamaráta, toto obdobie Corony už od začiatku trávi vo väzení. Dobre mu tak. Aj keď pocit izolácie a samoty by tam prežíval tak či tak. My si to vychutnáme aj tu na slobode. Ale už je to lepšie. Človek žije rok v strachu, aby to nedostal a keď to dostane, zistí, že to nie je až také tragické. Samozrejme ak patrí medzi tých šťastnejších.
„Na čo si myslela tie prvé dni?“ opýtala som sa mami dva týždne po tom, ako prekonala Coronu.
„No už som bola zmierená so všetkým, v jednej chvíli som mala chuť spísať všetky heslá a prístupy k mojím kontám a účtom. Najviac som myslela na ocina, čo bude s ním, keď sa pominiem. Veď ten by bol chudáčik bezo mňa stratený.“ V tom mala moja mama pravdu, čo sa týka finančnej agendy, všetko vždy vybavovala ona, všetko platila, objednávala. Môj ocino vedel akurát zapnúť počítač a surfovať po internete. Kým mama oslabená tou pľuhou ležala dva týždne v posteli, nosievala som mu teplé obedy, ktoré som uvarila ja. O raňajky a večeru sa dokázal postarať aj sám – chleba s niečím. Ale aj teplé potrebuje človek do žalúdka a tam by zvládol možno akurát praženicu, aj to som si nie istá. Mamina to prežila a opäť spolunažívajú v dokonalom súlade. Ráno spolu raňajkujú, pijú kávu, po spoločnom obede pijú opäť kávu, pri tom sa rozprávajú. Neviem si predstaviť o čom, ale o všetkom. Im stačí, keď si povedia, čo v ten deň robili. Ja keď začnem svojmu mužovi rozprávať o práci, po chvíli ma stopne: „Ja nechávam prácu za bránkou, skús to aj ty.“ A tak sa rozprávame o deťoch a o politike. Ďalšiu polovicu našich rozhovorov vo väčšine dní tvoria výčitky, kto čo spravil a nespravil. Inak mlčíme, fungujeme vedľa seba ako dve telesné schránky, každý dumajúci nad tým svojím, chrániac si svoje tajomstvá.
Stratené duše
Jeden večer mi zavolala kolegyňa, znela akoby bola pred chvíľou plakala:
„Janka, pamätáš vtedy v Moravciach, keď sme stretli tú Zdenku? Ona je tvoja rodina alebo z kade sa poznáte?“
„Nooo, boli sme spolu na liečení. Ale to by som vám viac povedala, keď budeme v práci. Prečo sa pýtate?“
„Zomrela.“
„Ale nie, to fakt? Čo sa jej stalo?“ ostala som udivená. Zdenka bola čulá šesťdesiatnička a ešte z ústavu si ju pamätám ako kľudnú, vysmiatu príjemnú pani, ktorá mi hovorievala: „Ty naše slniečko“. Bola som prekvapená, vraj zástava srdca. Na druhý deň som kolegyni vyjavila svoje najväčšie tajomstvo, o ktorom nikto iný v práci nevedel. Pred dvoma rokmi som absolvovala pobyt na psychiatrickom oddelení. Takými vecami sa človek v dnešnej dobe ešte stále nechváli, ľudia majú stále predsudky a skreslené predstavy o človeku, ktorý musí byť hospitalizovaný. Až ten kto zažil pochopí, aj keď nie všetko.
Nazvala som ich stratené duše. Duše ľudí, ktoré nikomu nepatria. Keby ich mal niekto ulovené, neboli by sa ocitli za bránami liečebne. Alebo sa mýlim? Sama som verila tomu, že si ma spúta Boh, že mu budem patriť. Modlila som sa, ale on dopustil, že moja vlastná vôľa bola silnejšia a ja som urobila to, čo som urobila. Siahla som si na život. Verila som, že ma stvoril, ale povolenie odísť zo života som si od neho nepýtala. Nikto to nerobí. Nakoniec som mu bola za ten čas strávený tam vďačná, aj keď moja viera opadla z praktickej roviny do bodu nula a už o tom nerozprávam, ani nečítam bibliu, ako som to robila vtedy.
Počas života vonku som sa často strácala v svojich snoch, videniach, vo svojich predstavách. Nevedela som poriadne čia som a kam patrím. Až v liečebni som sa stretla s pre mňa výnimočnými a jedinečnými ľuďmi, vďaka ktorým som sa začala zaoberať niekým iným ako sama sebou.
Sobota bývala voľným dňom. Bez pracovnej, individuálnej, či skupinovej terapie. Dňom oddychu. O deviatej som mala dohodnuté stretnutie s Radkom. Štyridsaťsedemročný starý mládenec, o ktorom sa hovorilo, že si na liečenie prišiel hľadať budúcu partnerku. Niektorí ho preto prezývali Rómeo. Strávila som s ním veľa času. Rád počúval o tom, čo tvorím, ale vedeli sme sa baviť a o bežných každodenných záležitostiach. Prezrádzali sme si navzájom skryté pohnútky našich duši a náš vzťah sa udržiaval na čisto priateľskej úrovni. Výhodou bolo, že ma fyzicky nepriťahoval. Zavalitejšia postava, ryšavé vlasy, strnisko a výrazný telesný pach. Zdalo sa, že ani nevedel, čo je to deodorant. Zvykla som si. Pri takýchto ľuďoch zvyčajne dýcham ústami, tak ako som to robievala aj pri opatrovaní starších ľudí. S Radkom som v ten deň šla do telocvične, kde sme si zahrali ping pong.
„No čo Janka, ako to pokračuje s Hip-Hoperom?“ opýtal sa ma. Hip-Hoper bola prezývka o 8 rokov mladšieho mládenca, ktorý tam bol už vyše pol roka a ktorý ma už od prvej chvíle zaujal svojou inakosťou. Bolo jasné, že nepatrí do tohto sveta a preto z neho aj predčasne odišiel. Naše cesty sa však ešte predtým dosť intenzívne skrížili a jediné, čo mi ostalo, je pohľad na hviezdy, pri ktorom si na neho vždy spomeniem. „Ale v pohode. Občas sa na seba usmejeme a to je všetko,“ odvetila som Radkovi s úsmevom.
„A páči sa ti?“
„No nemôžem povedať, že nie.“
„Jaj Janka, keby si nemala muža, tak by som bol prvý v rade.“ odvetil Radko.
„Ha, ha, ha,“ zasmiala som sa.
Keď sme dohrali, rozlúčili sme sa a ja som neskôr išla do miestnosti, kde sa robili ručné práce. Zobrala som si so sebou háčkovanie. Okrem mňa tam boli ešte tri ženy a jeden muž. Jedna kreslila, druhá skladala puzzle a sestrička prišívala ozdoby na tašku. Muž sedel na gauči a rozprával nám svoje zážitky z dovoleniek v ďalekých krajinách. Do miestnosti vošla Mária. Napol hluchonemé dievča, ktoré vie čítať z pier a rozpráva nie každému zrozumiteľnou rečou. Prvýkrát som ju stretla na uzavretom oddelení. Dovalila sa tam svojou typicky nemotornou chôdzou ponáhľajúceho sa medveďa, ktorý sa ide každú chvíľu o niečo potknúť. Pristúpila ku mne a svojou nejasnou rečou mi oznámila: „Ja som Mária. Budeš moja kamarátka.“ Rozumela som jej. Vtedy a aj neskôr. „Jana, poď,“ chytila ma pod pazuchu a ťahala ku kreslám na konci chodby. Sadli sme si oproti sebe a v posunkovej reči ma naučila povedať: „Ja som Jana. Mám ťa rada.“ Bolo to milé. Mária bola do tváre veľmi pekné dievča. Ako kvet z púšte. Mala osemnásť rokov a ako mi neskôr rozprávala, vraj zabila nejakého malého chlapca. Údajne brala lieky, do toho si dala s kamarátmi alkohol a keď k nim prišli nejaké malé deti, ktoré sa jej začali posmievať, nezdržala sa a jedno z nich bodla.
Mária sa časom stala moja kamarátka. Vždy, keď ma uvidela, dovalila sa ku mne tou svojou mega ťarbavou chôdzou, chytila pod pazuchu a povedala: „Poď, budeme sa prechádzať.“ Prechádzali sme sa okolo jazera, ja som ju počúvala a ona bola rada, že jej niekto venuje pozornosť. Neskôr si našla priateľa. Staršieho pána Jozefa, ktorý sa liečil zo závislosti na alkohole a podľa rečí mal doma manželku a dve deti. Mária ho všade prenasledovala. Jozef roznášal obed a nevidieť za ním valiť sa Máriu, bolo nepredstaviteľné. Niekedy sme ich videli spolu sedieť na lavičke, ale väčšinou niekde náhlivo kráčal a ona za ním dva metre, pretože sa ponáhľal, aby jej zdúchol. Raz dokonca skončil na uzavretom oddelení a hovorilo sa, že ukradol nejaké dokumenty z kancelárie primára. Vraj to urobil naschvál, aby mal pokoj od Márie. Pamätám si ako raz ku mne pribehla s kúskom zrkadla v ruke: „S Jozefom je koniec. Mám nervy Jana.“ Zvýšila som na ňu hlas: „Mária prestaň. Ihneď mi daj to sklo, inak zavolám sestričky.“ Najprv odporovala, ale potom mi ho podala a ja som si ho schovala do vrecka.
Taký bol život v liečebni. Plynul zo dňa na deň, pomaly aj rýchlo. Ako meniace sa počasie nás každý deň prekvapil niečím iným. Bola som tam rada a práve v takýchto chvíľach samoty, ako teraz, by som sa tam aspoň nachvíľu vrátila. Do spomienky plnej ľudí, ktorí mi prirástli k srdcu. Neznámi, pri ktorých som nadobudla pocit, že niekým som, niekým, koho potrebujú už len pre tú jeho prítomnosť.
Aj on ma potreboval. Zaľúbila som sa. Po siedmych rokoch so svojím mužom som opäť zažila tie pocity, ktoré telo aj ducha človeka nadnášajú do nebeských výšin. Bože, aký bol roztomilý. Bol ku mne milý. A to mi vtedy stačilo. Lebo muž na mňa v tom období milý nebol. Nechcel? Nevedel to? Doteraz neviem. Ale Marekovi stačila moja prítomnosť, mne stačilo, keď ma v tichosti držal za ruku. Cítila som to, to vnútorné chvenie. Odišiel. Nikoho sa nepýtal, rozhodol sa sám a mne ostal len ten pohľad na hviezdy.
Pokračovanie zajtra.
Celá debata | RSS tejto debaty