Kedysi, za oných bájnych dávnoblogových čias, keď sa ešte piesok skutočne lial a voda sa sypala, som si povedala, že o politike písať nebudem. Rozprávky sú bezpečnejšie územie. A v každej poriadnej rozprávke raz dobro zvíťazí nad zlom. Lenže čas sa akosi zopsul a politika nám stiahla staré príbehy do výsostne súčasných problémov. Ale aj keď obídeme politiku, nájdeme mnoho vecí, kde došiel na psa mráz. Napríklad taký podpis. Niečo, na čo kedysi stačilo papier a pero. Dnes nestačí. Pretože podpis musí mať prívlastok elektronický. A ten si nevybavíte iba tak. Je z toho hotový Augiášov chliev. A vôbec. Je tu toľko hnoja, že ešte aj dve generácie po nás ho budú vyhadzovať. Takže novodobá báj o Augiášovom chlieve a Herkulesovi by bola asi takáto:
Keď Herkules splnil všetky úlohy, kráľa Amfitryona takmer trafil šľak! Ešte to by tak bolo, aby mu niekto vzal spod jeho kráľovského zadku stoličku! Rozmýšľal celé tri dni a tri noci, tak tvrdo a tak tuho, až sa mu spod koruny parilo. A tak si vymyslel, že dá Herkulesovi ešte jednu, trinástu úlohu. Zavolal si ho ku sebe a hovorí mu:
„Hrdina si, to áno, o tom nikto nepochybuje. Národ ťa miluje a chce ťa mať na kráľovskom tróne miesto mňa. No na to, aby si si tam sadol, musíš splniť ešte moje posledné želanie.“
„Aké?“ chcel vedieť Herkules.
„V podstate veľmi jednoduché. Jedná sa o ten hnoj, čo si vykydal z Augiášovho chlieva. Áno, áno, ja viem, nemusíš mi nič vravieť, chliev je čistý, vyleštený, hotový palác, jeho dlažba je taká vyzametaná, že sa z nej dá jesť! Ale ten hnoj…“
„Čo je s hnojom?“ znepokojil sa Herkules.
„Veď sa len pozri, kam si ho vykydol! Pred dom Ministra financií. Poslal mi na teba sťažnosť. Vraj ho nechce mať pred vchodom, ale v záhrade. Pohnojiť kvetinky. Vlastnú roľu. To hádam chápeš.“
„Jasné!“ súhlasil Herkules. „Nie je nič príjemné mať kopu hnoja pred domom.“
„Takže sa radšej hneď daj do práce!“ prikazuje mu Amfitryon.
„To je jednoduché,“ usmieva sa Herkules. „Vezmem si lopatu, raz dva tri hop a bude to.“
„Joj, kdeže,“ odporoval mu Amfitryon. „Lopaty sú kráľovský majetok. Ak nejakú chceš, musíš si podať žiadosť.“
Herkules zneistel, no potom pokrčil ramenami a odpovedá:
„Podám, čoby nie… Papier doma mám, aj pero, môj štvornohý učiteľ Cheirón mi pomôže spísať žiadosť.“
Amfitryon sa iba potmehúdsky zasmial popod fúzy a hovorí mu:
„Papier a pero? Čo si sto rokov za opicami? Musí to byť elektronická žiadosť, vyplníš ju priamo na mojom kráľovskom portáli, podpíšeš…“
„Viem, viem… Svojou krvou!“ prerušil ho Herkules. Vzápätí si všimol Amtitryonov úškrn a opäť zneistel: „Žeby radšej Cheirónovou? Je síce Kentaur, ale možno to tak bude dôveryhodnejšie.“
„Ani tvojou ani Cheirónovou,“ odporoval mu Amfitryon. „Ten podpis musí byť elektronický. Takže, môj drahý Herkules, teraz sa ber a začni vybavovať.“
Hrdina zvesil hlavu. A to ešte netušil, že hydra, za ktorou ho Amfitryon poslal, nemá len dvanásť hláv, ale dvetisícdvadsať dva. Nevedel, odkiaľ začať, tak zašiel za svojim učiteľom po radu. Ten síce poznal všetky tajné zákutia hviezd, zeme aj morí, ale prapodivné slučky elektronických sieti nie. Nevedel Herkulesovi poradiť. Hrdina sa musel popasovať s novou príšerou sám. „Treba začať od nuly.“, pomyslel si. Vybral sa do Hlavnej kráľovskej podateľne a pýtal si povolenie na obdržanie lopaty. Za sklenenou prekážkou sedela nymfa Niomeda, hrdinu poznala z predošlých skutkov. Keď ho zbadala, len smutne zavzdychala:
„Ja by som ti to povolenie urýchlene vybavila, aby si mohol elektronicky podpisovať, ale ten podpis ti vyčaruje len kráľovský preukaz so zvláštnym čipom. Keď preukaz nemáš, tak sorry, môj milý. Musíš ísť o prepážku ďalej.“
„Nemám,“ hlesol Herkules a vybral sa naznačeným smerom.
Aj tam sedela za prepážkou nymfa, na mene nezáleží. Aj ona bola usmievavá, aj jej bolo hrdinu ľúto:
„Jasnačka, že ti pomôžem, kráľovský preukaz môžeš mať do dvoch dní! Najprv si však musíš kúpiť kolok, zaplatiť zaň, najlepšie bankokartou, však vieš, v tomto čase nie je nad bezdotykový kontakt! Keď si to zariadiš, vyťukáš si poradové číslo. Zoberiem ťa hneď, ako mi zasvieti na displeji.“
Herkules ju poslúchol. Zaplatil, vyťukal…
A teraz sedí vo vestibule Hlavnej kráľovskej podateľne, díva sa na displej a čaká, kedy tam zasvieti jeho číslo. Už vie, že lopata na vykydanie hnoja spred domu Ministra financií je zatiaľ v nedohľadne. Ale keď sa raz ku nej dostane, to potom bude nárez!
Rozprávkarka2
Celá debata | RSS tejto debaty