PARS ARTEM

Prinášame vám rozhovor na túto tému so slovenskou spisovateľkou Zuzanou Kuglerovou, členkou viacerých medzinárodných literárnych spoločenstiev, prekladanou do cca 16 svetových jazykov. Keďže je však predovšetkým autorkou historických románov, prvé otázky budú o jej tvorbe:

Čomu sa venuješ v súčasnosti?

Mojou srdcovkou je rozsiahla historická séria zo 4 storočia nášho letopočtu s názvom Légia Prima Equestris. Je širokým epickým rozpracovaním krátkeho záznamu zaujímavej udalosti, týkajúcej sa nášho územia v období, keď bolo obývané Kvádmi. Zmienku o tejto udalosti som našla v knihe Ammiana Marcellina Súmrak Rímskej ríše. Je v nej kratučký zápis o únose cisárovej dcéry počas cesty na naše územie. Únos sa skončil vynútenou svadbou. Ďalšia zmienka hovorí o tom, že Rimania pozvali do svojej vojenskej pevnosti kvádskych veľmožov a počas hostiny ich zmasakrovali. Spojila som tieto dve udalosti v príbehu o láske dcéry rímskeho cisára a kvádskeho kráľoviča. Prvý diel sa volá Rimanka a kvádsky kráľ, druhý Riman a kvádska princezná, obidva sú už dokončené, prvý vyšiel v roku 2020, druhý má vyjsť začiatkom roka 2022. Tretí diel s názvom Kvádska otrokyňa mám v pere.

Taký rozsiahly tvorivý zámer potrebuje nielen dostatok inšpirácie, ale aj dobré tvorivé zázemie na Slovensku. Ako hodnotíš podmienky pre tvorbu?

Je to už všeobecné a dlhoročné konštatovanie, že literárna tvorba autora neuživí, aj keď si pri plnom profesionálnom nasadení vyžaduje minimálne toľko času, ako akékoľvek iné zamestnanie. U nás sa však chápe tvorivý literárny proces ako charita. Čosi, čo sa robí zadarmo a je na to čas len v chvíľach voľna. Na každodenný chlieb a každodenné výdavky si treba zarobiť  inak.

Okrem vlastnej tvorby sa venuješ aj vydavateľskej činnosti. Ktorá z posledných kníh, ktorú si pripravovala, ťa najviac oslovila?

Určite to bol Posledný valčík pre Maleu od dnes už zosnulého básnika Maroša M. Bančeja. Maroš bol nielen skvelý autor, ale asi aj posledný rebel v slovenskej literatúre, ktorý sa nebál povedať to, čo si naozaj myslel. Pre neho neplatilo: zalez a čuš, ak si nechceš narobiť škody. Dnes sa ľudia boja. Aby neprišli o príležitosť, o meno, o povesť. Radšej zatvoria oči a tvária sa, že sa nič nedeje. V našom maličkom svete slovenskej literatúry je to markantné. Spisovateľ – svedomie národa, čo ukazuje na problémy vo všetkých sférach? Dnes je to asi naopak: nielen spisovatelia, ale aj svet stratil svedomie. Strach je takmer hmatateľný. Sme natoľko previazaní finančnou politikou, že stačí byť úprimným, aby sme stratili, čo máme. Je to vlastne priamy prenos rozkladu posledných zvyškov svedomia, odvahy povedať veci na rovinu. Dnes sa nikto neodváži napísať napríklad to, čo ešte Maroš vedel: „Si spisovateľ a chceš grant? Nauč sa držať hubu a krok! Buď verným pätolizačom organizácie, ktorá za teba podá žiadosť. Neopováž sa vidieť nejaké chyby alebo nedajbože upozorniť na ne. Pretože táto organizácia má páky. A vie, ako dostať svojich ľudí do komisie.“ Preto je Posledný Valčík pre Maleu pre mňa mementom. Maroš M. Bančej to dokázal. Byť otvorený a úprimný. Aj keď ho to ohrozovalo.

Nezaváňa ti grantová politika elitárstvom, resp. klientelizmom a protekcionárstvom?

Moje skúsenosti s grantami sú rôznorodé. Bolo obdobie, keď som každý rok dostala grant na knihu, niekedy aj dva. Nemala som pocit, žeby ma vtedy tam niekto protekčne tlačil. No vždy je to závislé na tom, kto sedí v komisii, aký vzťah má ku vášmu žánru, vašej tvorbe, vášmu menu, či je nominovaný konkrétnou organizáciou, za ktorú má „kopať“, v akom vzťahu ste ku tej organizácii. Celkovo však musím povedať, že ako autorka som spokojná, väčšina žiadostí na moje knihy bola schválená.

Odbočme trochu od sveta spisovateľov. Mala si niekoho v svojom živote, kto vedel byť rovnako úprimný ako Maroš?

Áno, svojho otca. Až dodnes zostal pre mňa vzorom, ako mať chrbát vždy vzpriamený, nepchať sa iným do zadku, mať vlastný názor a mať aj odvahu povedať ho, aj keby mala za to hroziť šibenica. On to zažil na vlastnej koži. Bol politickým väzňom a vedel, čo je to mať hlaveň revolvera pre uchu. Ale ani to ho neprinútilo byť iným.

Otec bol zrejme pre teba tvoj vzor. Ocitol sa v niektorej z tvojich kníh?

Iba okrajovo som ho umiestnila v rodinnej ságe Obuvník jeho veličenstva, v ktorej je tristo ročná história môjho rodu.

Keď už spomínaš históriu, je to žáner, v ktorom sa cítiš doma?

Je to tak. Väčšina mojich literárnych prác sa krúti okolo historických tém, mám ich rada a možno ich nájsť nielen v písomných prameňoch, ale aj priamo v teréne. Teším sa na ďalšiu veľkú tému, ktorú mám v hľadáčiku – a to je Veľká kniha keltských povestí. Zbieranie podkladov k takejto téme je viac menej detektívna práca a veľká skladačka, pretože písomných prameňov je málo, zato však veľa odkazov na našu keltskú minulosť možno nájsť v názvoch pohorí, riek, ba aj obcí a pod. Mňa to proste baví. Zahliadnuť počas cesty autom erb a názov dediny či mesta a začať hľadať, odkiaľ pochádza, kde sú jeho pramene. To sú veci, ktoré mne pomáhajú na jednej strane zabudnúť, a na druhej strane mi pripomínajú, že dejiny a história nikdy nestrácajú svedomie. To iba my, ľudia, sme ho umlčali zo strachu nad osobnými stratami. História nemá čo stratiť. Preto je jej reč taká jasná a priama. A zrozumiteľná. Aspoň pre mňa.

Ďakujem za rozhovor

Martin Gregor