Viete, som rada, že sa v tomto – tak prepolitizovanom blogu – našli články o podujatiach, ktoré reflektujú čosi iné, než ten večný nepokoj z doby, ktorú žijeme.
Nie preto, že mnohé z týchto podujatí organizujem ja. Dokonca ani preto, že keď som pred rokmi z tohto blogu odišla, povedala som si, že už nie je dôvod, aby som ja, dušou Rozprávkarka, človek, ktorého srdce lieta vysoko nad rozbúrenými vodami politiky, zostávala kdesi, kde nemám to „svoje“. Poéziu, literatúru, umenie, nadšenie z tvorby, z kreativity. A najmä schopnosť prekonať s nimi každú tmu v živote.
Prešli roky a ja vidím, že rozbúrené vody sa zdvihli ešte vyššie. Že tancov nad plačom je stále viac. Že pribúda tmy – v reálnom živote, v pocitoch ľudí, v ich prežívaní.
No vidím ešte niečo: že ešte stále existujú ostrovy, kde sa ľudia cítia spolu šťastní. Kde si zabúdajú na tvár nasadiť rúška, nie preto, žeby nechceli dodržiavať opatrenia, je to dané spoločnosťou, do ktorej prišli. Spoločnosťou slobodne mysliacich a cítiacich tvorcov, pre ktorých nie je prvoradý strach z choroby, zo sociálnych opatrení, z toto, že nie sú očkovaní, prípadne, či majú vo vrecku potrebný doklad o teste. Pre nich je prvoradá radosť. Radosť z toho, že niekto niečo vytvoril, napísal, vydal, niečo, s čím je ich vnútro súzvučné, niečo, čo sa ako rezonančná ozvena prenáša ďalej, do ich priateľov.
Na takéto ostrovy chodím rada. Už ich nie je veľa. A ubúdajú.
No stále je tu možnosť.
Ak ho nenájdem, vytvorím ho sama. Pre seba. Pre priateľov. Pre každého, kto chce.
... A možno by mali... Lebo keď to tak čítam,... ...
Pekné, si myslím, že je veľa takých ostrovov... ...
Celá debata | RSS tejto debaty