PARS ARTEM

Do procesov, ktoré sa diali v Rímskej ríši v priebehu štvrtého storočia, vkročím aj dnes – spolu s čitateľmi, ktorí sú ochotní so mnou absolvovať exkurziu do hĺbok času. Je to totiž storočie, ktoré sa akoby premietalo do dnešnej doby – a paralela s tým, čo sa vtedy dialo, je priamo úmerná tomu, čo sa u nás deje dnes.

V prvom rade to bola strata úcty k autoritám. Keď si uvedomíme, koľko snáh vyvinul Konštantín Veľký, aby po svojej smrti nechal dojem veľkého panovníka, tak nás to nielenže udivuje, ale priam ruší. Nikto nebol svojimi vernými tak velebený ako on. Nikto nebol tak oslavovaný ako on. Treba si však uvedomiť, že celá tá sláva bola umelo vytvorená a stojí za ňou snaha cirkvi vykresliť ho ako panovníka, ktorého ožiarilo „učenie Kristovo“ a ktorý pred svojou smrťou povýšil kresťanstvo na najdôležitejšie náboženstvo v  ríši. Cirkev napokon dala Konštantínovi rozhrešenie za všetko, čo počas svojej vlády spáchal, počnúc od vraždy svojich spoluvládcov až po zavraždenie príslušníkov vlastnej rodiny.

To, čo sa dialo po jeho smrti, je veľkou výstrahou pre dnešok. Nasledujúci panovníci nielenže nezvládali situáciu, ktorá trieštila krajinu na viacero častí, ale priamo sa podpísali na všetkých katastrofách, ktorým museli obyvatelia Rímskej ríše čeliť. V prvom rade tam patrila všade vládnuca nespokojnosť, ktorá viedla k občianskym vojnám. Boje a krv pochovali kultúru, umenie a všetky civilizačné výdobytky, ktoré Rímska ríša v predošlých desaťročiach a storočiach priniesla. Začalo sa to vraždami v konštantínovskej dynastii, o nástupníctvo na tróne sa pohádali Konštantínovi synovia. Dokonca to viedlo tak ďaleko, že dvaja z nich sa postavili na čelo svojich légii a bojovali jeden proti druhému, namiesto toho, aby čelili nebezpečenstvu, čo na nich číhalo na hraniciach ríše: zo severu útokom germánskych kmeňov, z juhu perzskej hrozbe. V bratovražedných vojnách a v snahe získať absolútnu moc ani jeden z konštantínovcov nedbal na hlas senátu (ten mal podobnú úlohu ako dnes parlament). Zrejme senátom pohŕdali a jeho rozhodnutia nepovažovali za dôležité. Ostatne, v tejto dobe – pod vplyvom absolutizmu, ku ktorému konštantínovska dynastia smerovala – už senát nemal žiadnu váhu. Nečudo, keď iný z rímskych cisárov, Commodus, vymenoval svojho koňa za senátora a doviedol ho na rokovanie senátu.

Rímska ríša ako štátny útvar neriešila potreby provincií a miest, a ak, tak iba naoko, formálne. Zato sa k správcom provincií (prefektom) cisársky dvor správal absolutisticky. Za najmenší prejav nesúhlasu s vôľou cisára nasledovali tresty ako odňatie majetku, slobody, neraz aj života.

Prežiť takúto dobu, ktorú navyše sprevádzali nájazdy barbarských kmeňov do vojnou zruinovaných provincií, bolo veľmi náročné. Veď Rímska ríša ako štátny útvar bola svojvôľou hŕstky ľudí, čo boli práve pri moci, po kúskoch rošraubovaná ako stroj. Stroj, ktorý celé desaťročia a storočia fungoval, až kým sa nenašlo zopár bláznov, čo chceli byť absolútnymi pánmi sveta, o všetkom rozhodovať. Aké rozhodovanie to však mohlo byť, keď cisári si namiesto skutočných odborníkov volili ako poradcov cirkusantov, tanečníkov, či iných obľúbencov? Commodus dokonca svojho koňa?

A predsa ľudia v tej dobe žili…  Snažili sa svoje deti naučiť umeniu prežitia za každých podmienok. Školy, kde predtým prednášali filozofovia a rétori, postupne zanikali. Pár z nich sa snažilo pretrvať, ale boli závislí na bohatstve svojich mecenášov. Lenže cisárska moc potrebovala peniaze. Boli dva spôsoby, ako sa k ním dostať: daňové zaťaženie a zhabanie majetku tých najbohatších. A hoci vďaka mecenášstvu v predošlých storočiach rozkvitalo nielen umenie, ale aj súkromné školy jednotlivých filozofov, teraz bolo treba peniaze na ustavičné vojny, ktoré otriasali krajinou.

Neutešený obraz niečoho, čoby už ľudstvo nemalo nikdy zažiť.

Je isté, že sa pod rozpad Rímskej ríše a neskoršiemu zániku jej západnej časti nepodpísali iba nájazdy barbarských kmeňov, ako nás to učili v škole, ale aj katastrofálne podmienky, ktorým museli ľudia čeliť. Kto by už bojoval za štátne zriadenie, ktoré neumožňuje ľudom slušne žiť, ktoré navodzuje hospodársky a ekonomický bankrot, ktoré ničí tradičnú kultúru a umenie, ktoré bráni vzdelávaniu?

Hoci sa kniha Zuzany Kuglerovej Rimanka a kvádsky kráľ dotýka týchto dejinných udalostí len okrajovo, sú v nej. Pretože politická a hospodárska situácia krajiny je prítomná v živote každého človeka, čo v nej žije. Tak je prítomná aj v príbehu dvoch hlavných protagonistov knihy – Juliana a Quataldy. Ako sa vysporiadajú s nástrahami cisárskeho dvora, ktorý je plný intríg, snáh o uzurpáciu moci, vražedných pokusov o odstránenie najvplyvnejších mužov ríše? Ako sa vysporiadajú s chudobou rozvrátenej krajiny, s dedičstvom občianskej vojny, s nenávisťou tých, ktorí prišli o všetko?

Príbeh je napísaný a Rímska ríša z druhej polovice štvrtého storočia ožíva v knihe Rimanka a kvádsky kráľ, aby bola pre nás mementom aj varovaním. Veď iba tí, čo rozumejú posolstvu minulosti, vedia budovať lepšiu budúcnosť.