PARS ARTEM

Páchol tak strašne, že sa nedalo pri ňom stáť a tobôž už nie sedieť. Dvere sa zatvárali a jeho družka na zastávke stále kričala. Každé jej slovo búchalo na sklá električky, lepilo na ne nádavky, také vulgárne, že ešte aj mužov neznesiteľný smrad sa hanbil.
#
Sadol si na sedadlo predo mnou, na bunde špina podpalených dní a ja som vstala. Nezniesla som smrad, čo na ňom nepočuteľne plakal.
#
Na Obchodnej nastúpili dvaja revizori: „Preukážte sa lístkom, prosím,“ a všetkým naokolo zvonila vo vreckach poctivo zaplatená jazda, len bezdomovcovi nie.
„Chcem ísť von!“ povedal pološeptom.
#
Nechali ho, veď mal len igelitovú tašku a v nej ten neznesiteľný krik s nádavkami.
#
Kto vie, čo sa s ním potom stalo. Možno, že spadol do inej jamy, v ktorej ho čakala iná družka a postlala mu pod hlavu voňavý, ružový obláčik.