PARS ARTEM

Pozerám sa na tanier pred sebou a usmievam sa. Vonku je psí čas, či skôr čas ľadových medveďov – všade je bielo, sneh pribúda. Vianoce síce ešte neklopú na dvere, ale iskrivej romantiky je toľko, že napadala aj na satelit.

A telka nejde.

Čo s takým zasneženým časom?

Vyberám z chladničky tatarák, sadám si k nemu a usmievam sa.

Takže: základný kameň tohto príbehu sme položili. Pretože tatarák bude na jeho začiatku aj konci.

Prvý krát som ho jedla, keď som mala asi dvadsať. Kde inde, ako v reštaurácii, kam sme chodievali s priateľkou Dášou? Mala dlhé, poctivo oholené nohy, vždy si ich natiahla a vystavovala na obdiv všetkým, čo šli naokolo. To ona prvýkrát objednala tú dobrotu. Už sa nepamätám, či to bolo na jej narodeniny, alebo iný sviatok.

Čašníčka priniesla na tanieri veľkú červenú kôpku, okolo ktorej boli malé kôpky: soľ, pokrájaná cibuľa, cesnak, paprika, korenie, kmín. K tomu mini pyramídu čerstvo opečených hrianok.

Pustili sme sa do ochutnávania – nepoučené, že s takou dobrotou sa treba pohrať. Vtedy si k nám prisadol ON. Fešný tridsiatnik s hustou čiernou bradou a fúzmi. Vysoký, štíhly, s jemnými prstami, ktoré vedeli zahrať na piane hocičo. Už sme ho poznali, pred dvoma dňami si taktiež sadol k nám, zlákaný Dášinými dlhými nohami. Treba však povedať, že to bola skôr Dášina iniciatíva – ON totiž hrával na piane, ktorý stál oproti nášmu stolu. Odohral pol hodinu a potom sa rozhliadol dookola, kto ho pozve na drink. Vždy sa našli dobré duše, ktoré mu objednali pivo alebo víno. Podaktorí aj obed či večeru… My, dve chudobné študentky, sme mali sotva na kofolu. Občas na víno. Preto nás prekvapilo, keď si prisadol k nám. Pripísala som to Dášiným dlhým nohám.

Prvý krát to možno aj bolo ich zásluhou, ale pod úspech druhého pozvania sa určite podpísal objednaný tatarák. Bradatý muzikant zobral lyžičku, obrátil ju vypuklým dnom von, potom vzal vidličku – a začal jemným krúživým pohybom rozotierať mäso na lyžici. Pritom nám vysvetľoval – tým zastretým, medovým hlasom, ktorým predtým spieval, aké dôležité je jemne pritlačiť, nežne sa dotknúť špičkou vidličky, ako keby to bol jazyk – ach, hm, no, erotika sa dala takmer krájať. A iste sa dala hmatať. Pretože bradáčova noha sa pod stolom vyzula z topánky a jeho prsty ma začali hladiť po nárte, akoby vysvetľovali, čo má vidlička robiť.

Zľakla som sa.

Bola som presvedčená, že miesto mojej nohy tam mala byť Dášina, že sa proste splietol, netrafil – ale keď netrafil teraz, ako môže inokedy a inde?

Tvárila som sa, že o ničom neviem. Vidlička sa o to nástojčivejšie tlačila na lyžičku a prsty muzikantovej nohy na môj nárt.

Že sa nepomýlil, som pochopila až pred polnocou, keď zavreli reštauráciu. Vtedy sa ma opýtal, či pôjdem s ním.

Dáša len nechápavo vyvrátila oči a povedala mi:

„Choď, vybral si teba.“

A ja som šla.

Nikdy predtým a možno ani potom som nemala tak domotanú hlavu, ako vtedy. To krúženie vidličky na lyžičke, hlas, aj hudba, ktorú predtým hral, dotyky jeho nohy na mojej, takému zvádzaniu by možno odolali silnejšie nátury, ale moja nie.

A páčil sa mi.

No aj tak by som nešla až k nemu domov, keby sme predtým nevypili pár pohárov vína.

Noc bola dlhá a krásna. Mala všetko, čo mala mať. Mäkký koberec, tiché tóny hudby, vaňu plnú peny, širokú posteľ, vypnutý telefón.

Môj muzikant ma vzal do rúk presne tak, akoby bral hudobný nástroj. Najprv ladil, ohmatával, hladil, pripravoval sa na hru – až sa presne v okamihu, keď sme zamierili do veľkej postele, ozvalo búchanie na dvere.

„Pán sused, pán sused, čo ste si vypli telefón? Volali z nemocnice, vaša manželka práve porodila zdravé krásne dievčatko. Máte sa jej hneď ozvať!“

Muzikant zmeravel, všetko na ňom stuhlo, až na to jediné miesto, ktoré v tej chvíli ovislo ako zohnutý prst. Možno veril, že ho suseda nechá tak, snáď si bude myslieť, že nie je doma.

Prezradila ho muzika, ktorú pustil predtým, ako ma nahú chcel umyť vo vani.

Búchanie zosilnelo a hlas bol intenzívnejší:

„Viem, že ste tam… Počujem vás…  Čo spíte? Narodilo sa vám dievčatko a vaša manželka čaká na telefonát.“

Až vtedy vkĺzol do pyžama, na kúsok pootvoril dvere na chodbe.

„Áno, spal som… Ale nemôžem jej zavolať, pokazil sa nám telefón.“

„Tak poďte ku mne… Môžete telefonovať odo mňa.“

Na to už neexistovala výhovorka.

Muzikant si obliekol župan a odišiel ku susede.

Kým telefonoval, rýchlo som na seba nahádzala šaty a utiekla som.

Dva mesiace som nevošla do kaviarne, kde hrával. Márne ma Dáša prehovárala. Veď iba dieťaťu, ktoré sa práve narodilo, som mohla byť vďačná za to, že som sa nevyspala so ženáčom.

Keď sme tam po dvoch mesiacoch vošli, na piane už hral niekto iný. Môj muzikant odišiel na turné do Rakúska. Nechal doma mladú ženu aj dcérku.

To dieťa, ktoré ma vtedy zachránilo, som stretla po piatich rokoch. Pracovala som ako učiteľka v materskej škole. Zvlášť som si obľúbila malé, čiperné dievčatko. Nevedela som, kto je jeho otec, kým na dvere triedy nezaklopal ON. Môj muzikant. Otvoril, vošiel dnu. Bola som otočená chrbtom k nemu, ale keď vyslovil meno svojej dcérky, hneď som ho spoznala. Podľa toho medového hlasu, ktorým mi v tú noc šepkal do uší plno krásnych slov.

Prekvapene sa na mňa pozrel, potom ma objal a povedal:

„Kam si sa vtedy stratila…“

Potom však znovu stuhol, tak ako vtedy, pred piatimi rokmi. Mala som zaguľatené bruško, čakala som svoju prvorodenú. Tak som mu po pravde povedala:

„Vydala som sa. Ako vidíš, aj ja… čakám dieťa.“

S rozpakmi mi raz hľadel do očí, raz na brucho. Potom pokrčil plecami a odišiel. Stratil sa mi zo života tak, ako som si želala. Navždy. Nie však z mojej hlavy. Dlho ma po večeroch mátal, aj keď som ležala vedľa svojho muža.

Toľko erotiky a toľko napätia, ktoré iskrilo medzi muzikantom a mnou vtedy, keď som jedla svoj prvý tatarák, som už nikdy viac nezažila.