PARS ARTEM

Načo?! Načo spochybňovať vlastné poznanie? Je to síce sympatické a pre Ondra aj symptomatické, lebo jeho pokora nie je falošne hraná, ale nie je ani alibistická. Preto je Kalamár príťažlivý, lebo je úprimný. A úprimný bol aj jeho hlavný hrdina – Jožo Urban! To on sám o sebe šírili všetko zlé nie preto, že by bol sadomasochista. Jožo bol objaviteľ. Objavoval rôzne struny života, ako znejú a môžu znieť? Skúmal sám seba najprv na sebe. Prosím, veď Jožo nerozmýšľal o samovražde, on ju systematicky vykonával! Kto to nevidel? Ani jeho najbližší? Ani kamaráti?

Prosím, ak sa systematicky dostávam pravidelne do situácií, ktoré sú ťažko prekonateľné nielen psychicky, ale najmä fyzicky, nuž sa podobám na bohéma neustále hrajúceho ruskú ruletu s nabitou pištoľou a všetci sú prekvapení, ak naozaj vystrelí? Nik nemusel byť v Jožovom osude veštcom a už vôbec nik si nemusí jeho skon vyčítať. Prešlo už príliš veľa vody Dunajom od týchto smutných chvíľ. Škoda mladého talentu, škoda každého človeka a obzvlášť génia, ktorý toho ešte mohol veľa dať, mnoho vykonať.

Dnes nastal presne ten čas, kedy môžeme iným tohto génia sprístupniť. A v tom je obrovský Kalamárov prínos do slovenskej literatúry, kultúry ako takej. Priniesol svedectvo. Svedectvo, ktoré ďalej inšpiruje. Svedectvo, ktoré sme mohli priniesť aj iní, prípadne možno sme ho mali zo seba vydať, ale neurobili sme tak. Poznali sme Joža dlhšie, lepšie, hlbšie? Ťažko, oj veľmi ťažko je také niečo povedať. Mohli sme ho poznať z jeho krátkeho 35 ročného života nie ako Ondro Kalamár 8, ale možno aj dvadsať (trebárs ako ja), alebo tridsať rokov (aj takí sú – aj takých poznám a stretávam sa s nimi dodnes), ale aj tak by sme ho nespoznali. To nie je o množstve spoločne prežitého času. To je o cite. Buď ste mali niekoho radi aj s jeho zlými vlastnosťami, alebo ste ho vnímali len ako exota, či inšpiratívny zdroj.

Kto by chcel vytvoriť film o Urbanovi má viac možností tvorivých postupov. Trebárs v štýle Bohemian Rhapsody o inej legende Freddie Mercurym, alebo trebárs životopisnú drámu Ťah pešiakom o geniálnom americkom šachovistovi Bobbymu Fischerovi – samozrejme, to predpokladá násobne a násobne oveľa väčšiu produkciu, prípadne zvolí postup synekdocha pars pro toto, teda časť za celok. A Ondro túžil ukázať z každej šachovej figúry aspoň jeden ťah, aby iní pochopili, s čím sa boril, čo zdolal a čo spoznal človek a tvorca Jozef Urban. Básnik zanechávajúci za sebou poklad hry slov, hry, ktorá vytvára kulisu života každého jednotlivca. Prosím, chcel som byť veselý a tešiť sa z Ondrovho talentu schopného ukázať v zrkadle iným, kto bol Jozef Urban, ale zostal som zahanbený, že ja sám som doteraz neprezradil ani len to, ktorú báseň som Jožovi kedysi dávno venoval (ešte za jeho života). Nuž aspoň pri tejto recenzii si dovolím z nej zacitovať. Jožo vedel, že je táto báseň o ňom, iní až teraz:

Na potulkách človeka som ťa stretol

rozbalená stavebnica s návodom

na výrobu spustnutého opustilca

vyvraheľa zvrhnutého z podstavca

chvíľu krčím pokrkvaný „en face“

krivým miechovodné trúbky

staviam brloh

aby som mal kde brblať

sliny po kvapkách tľapkajú

na pazúry zaťaté do nepoškvrnených

škvrnitých krídel

pochovávam ich a kriesim

vzápäti v napätí hľadám

iskru vodopádu

čuchám pannu pred obťažkávaním

holý nerv v delte stoporeného tŕňa

bolestivý rozbroj

s tyčou v šušťavých štetinách

kráčam po hrebeni a neviem kam hlavu

skolím do brata

desím sa anémie

už som ju stretol

v hryze ľahko zhúžvam

nos ústa uši oči

cesta na Mesiac

možnosť obozretne obzrieť sa

bez strachopudu bolesti

a bludu v čiernych dieravách

(zo zbierky Pokoj rezbára, 1998)